Nemal ani flotilu, nemal ani more,
ktoré bolo nedozierne,
bolo v diali, dole.
Rozhodnutie padlo iné,
pôjde cestou suchozemca,
pôjde cestou hore.
Chcel byť síce námorníkom,
neskôr snáď i kráľom,
no pravda je už taká,
bol bez mora admirálom.
Na hornú zem ukázal
a dal sa šírim cvalom.
Cválaj koník bielučký,
cez polia aj cez lúčky,
ukážeme butátotom,
kto je tuná pánom.
No zabudol pán Horty,
že Slovák nie je z torty.
sladučký a mäkučký,
na krájanie súci,
že Slovač bude baránkom
a oni zasa vlci.
Na Slovákovi orať dá sa,
no krájať sa už nedá!!!
Spomeňme na minulosť
a povedzme: „Bolo dosť!“
Tak ako naši sokolíci,
čo im dali po palici.
Veď kto rozšíriť chce prach z balkánskeho oblaku,
môže rátať s tým,
že nezostane bez strachu
a odplaty.
Tak ako pán Horty,
čo odkrajoval z torty.
A preto žiadne autonómne ústupky,
či neústavné krájanie.
To tu už predsa bolo,
to radšej hádam nie.
Veď naša Bohom daná zem,
táto naša dedovizeň
i menšinám patrí.
No každý, kto v nej žije,
mal by na ňu prisahať
od Dunaja až po symbol vlasti svojej,
naše krásne Tatry.
Veď či znova nikto nevidí
a radšej hádam mlčí?
Že v podunajskom košiari sa opäť objavujú,
staronoví, nenásytní námorníci,
či snáď morskí vlci?
Apelovať treba na to,
či už v Rade Európy
a radšej hádam v NATO.
Do sveta treba šíriť tieto zvesti,
kto Slovensko rozvracia vo svojom vnútri,
za judášsky groš z Komáromu a či z Pešti.
Neprajníci národa, nech si idú slúžiť
do parlamentu v Budapešti.
Už tam na nich čakajú,
nové mapy zliepajú,
ako si to Slovensko
naše, pekné, krásne, popretínajú.
A dostanú NÁS do psoty.
Prebuďme sa, Slováci,
z tisícročnej ničoty!!!